Turčianska knižnica v Martine v zriaďovateľskej pôsobnosti ŽSK udelila ČESTNÉ UZNANIE za poéziu v literárnej súťaži VENUJEM TURCU 2020 našej žiačke piateho ročníka hotelovej akadémie Janke Pavlíkovej. Janka sa zapojila do súťaže s poéziou Povesť o hrade Zniev bez váhania a oplatilo sa. Srdečne jej blahoželáme a prajeme ešte veľa tvorivých nápadov a inšpirácie do ďalšej literárnej tvorby.
Text: Mgr. Alena Macaláková
Janka Pavlíková
Povesť o hrade Zniev
Len kameň na kameni,
tak zostal hrad Zniev po dlhoročnom stavaní
Iba zrúcanina nad dedinou,
no tieto skaly môžu ti povedať pár slov
Kedysi bol totižto mocným hradom,
sídlom pre urodzených pánov,
sídlom aj pre stolicu Turčiansku
a Belo IV. tam mal povinnosť kráľovskú
O tomto kráľovi sa legenda povráva,
ako odplašil nejedného Tatára
Stalo sa to dávno,
no stále je povesť slávnou
Viedol on raz s vojskom boj,
v tom vyšiel z lesa Tatárov celý roj
Na svoj hrad len tak tak dobehol,
aby sa na neho nikto nezmohol
Tatárske hordy hrad dlho obliehali,
až tak, že sluhovia dať mu jesť čo nemali
Vo svojej komnate smutne sedel,
pretože z toho hladu stáť nevedel
No v tom niekto klopal na dvere
a kráľ uprel na tajnú chodbu oči zdesene
Do miestnosti vkročil sedliak neznámy
aj s košíkom rakov a pečenými prasatami
“Všetko zjedzte pán kráľ,
no taký nápad mám,
že jedno prasa darujte
Dole nepriateľom ho zahoďte”
Bol to plán reku skvelý,
Tatári si totiž mysleli,
že na hrade dostatok všetkého majú,
keď im jedlo zhadzujú
Mysleli si, že sa už nevzdajú,
keď toľko zásob majú
A tak si prasa zobrali
a domov sa pobrali
Na Znieve panovala veľká radosť,
Sedliak bol kráľov hosť
A takú vďačnosť kráľ Belo mal,
že sedliak zemanom sa stal